BERLÍN - Radikálne zmeny amerického prezidenta Donalda Trumpa v zahraničnej politike viedli mnohých k podozreniu, že sa chce dlhodobo viac priblížiť k ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi. Teraz sa očakáva, že Spojené štáty, Čína a Rusko si medzi sebou rozdelia svet, ako to urobili víťazi druhej svetovej vojny na Jaltskej konferencii v roku 1945. Keďže Trump opúšťa 80-ročný americký záväzok zachovať medzinárodný poriadok založený na pravidlách a práve, svet sa vracia do obdobia, keď "moc robí právo". Keďže však Trump považuje všetku diplomaciu za transakciu, vzdáva sa hlavného multiplikátora americkej moci: schopnosti vytvárať a viesť spojenectvá.
Samozrejme, Trumpov prístup nemusí nevyhnutne znamenať, že sa bude usilovať o mimoriadne blízky vzťah s Putinom alebo vyjadrovať obdiv čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi. Okrem toho by sa nemalo predpokladať, že Putin a Si by niekedy začali dôverovať USA, aj keby sa spriatelili s Trumpom. Prečo by vodcovia autoritárskych, diktátorských systémov zrazu dôverovali krajine, ktorej stratégia sa môže po ďalších voľbách zásadne zmeniť?
Lepší opis situácie je, že Trump sa neobrátil ani tak k Rusku, ako skôr od Európy. Jednoducho chce skoncovať s vojnou na Ukrajine a v ideálnom prípade aj s celým transatlantickým partnerstvom. Európska únia ako projekt, ktorý priznáva rovnaké práva všetkým svojim členským štátom, je v rozpore s jeho chápaním sveta.
Podľa Trumpa sú vojna na Ukrajine a americké záväzky voči európskym spojencom nákladnými prekážkami na ceste k národnej veľkosti. Je presvedčený, že USA môžu samostatne dominovať svetu, ak sa zaobídu bez pravidiel, noriem a medzinárodných záväzkov. Následné veľmocenské súperenie nemusí dosiahnuť úroveň vojenského konfliktu, ale určite sa bude vyznačovať vojnovým bojom o technologickú, hospodársku a finančnú nadvládu.
Takáto zmena v stratégii USA má hlboké dôsledky pre Európu. Odchod Ameriky zanecháva na kontinente mocenské vákuum, ktoré je už teraz bičované ostrým vetrom geopolitickej súťaže. Trump si myslí, že opustením Európy odbremenil Ameriku, ale Rusi a Číňania to vedia lepšie. Príliš radi by využili rozpad transatlantického spojenectva. V konečnom dôsledku sa Trump, Si a Putin pokúsia každý z nich rozdeliť Európu, hoci každý z vlastných dôvodov.
Paradoxne, v čase, keď sa globálne ťažisko presunulo z euroatlantického do indo-pacifického priestoru, sa Európa napriek tomu opäť stáva oporným bodom svetovej politiky. Európa síce bez USA ešte nemá veľkú geopolitickú silu, ale to neznamená, že jej členské štáty a inštitúcie sú odsúdené na to, aby boli drobnými rybami plávajúcimi v mori žralokov. Technologický, hospodársky a vojenský potenciál Európy je značný; úspech alebo neúspech Európanov pri jeho realizácii rozhodne o budúcom usporiadaní sveta.
Access every new PS commentary, our entire On Point suite of subscriber-exclusive content – including Longer Reads, Insider Interviews, Big Picture/Big Question, and Say More – and the full PS archive.
Subscribe Now
Potreba jednomyseľnosti doteraz spôsobovala, že EÚ bola neefektívna a príliš pomalá na to, aby mohla konať, a to pre značné rozdiely medzi jej členskými štátmi. Prvou úlohou je teda vytvoriť novú štruktúru spolupráce. Nedávno vyhlásená "koalícia ochotných" na podporu Ukrajiny je prvým významným krokom k oslobodeniu sa od závislosti od USA. Je pozoruhodné, že táto iniciatíva zahŕňa aj krajiny, ktoré nie sú členmi EÚ, a vedie ju skôr Francúzsko a Spojené kráľovstvo než EÚ.
Keďže Francúzsko a Spojené kráľovstvo (každá z nich je jadrovou mocnosťou) by mali naďalej viesť túto skupinu, mala by sa vytvoriť dočasná bezpečnostná rada, ktorá by pracovala na vytvorení európskej obrannej únie, do ktorej by patrilo aj Nemecko, Poľsko a Taliansko. Okrem riešenia otázok členstva môže táto rada objasniť vzťah koalície s EÚ a NATO, určiť príspevky členov ku konvenčnému a jadrovému odstrašovaniu a koordinovať vojenskú podporu pre Ukrajinu.
Tieto zmeny však nebudú stačiť na to, aby Európa prežila sama. Európa musí nájsť aj nové zdroje hospodárskej sily. Okrem zníženia byrokracie a vytvorenia atraktívnych podmienok pre podniky potrebuje Európa silnejšie stimuly na podporu inovácií a výskumu a vývoja. Ak nedokáže zhromaždiť zdroje na prilákanie najlepších svetových výskumníkov a najinovatívnejších spoločností, nedosiahne potrebnú dynamiku.
Napokon, Európa musí spolupracovať so svojimi južnými susedmi. Naopak, ak by sa stiahla z medzinárodnej spolupráce a sústredila svoje zdroje na tanky a granáty, len by to podporilo geopolitický súboj s nulovým súčtom, ktorý sa Európa snaží obísť.
Nemecko bude v tomto úsilí zohrávať ústrednú úlohu. Dlhé roky sa zdalo, že stráca Európu zo zreteľa a zaoberá sa neplodným hľadaním pupku. Našťastie sa zdá, že tento nebezpečný postoj je už minulosťou. Ešte pred nástupom do funkcie vyslal nastupujúci kancelár Friedrich Merz svetu silný signál: Nemecko sa vrátilo, a to úplne iným spôsobom. Obrovské sumy peňazí prisľúbené na posilnenie obranyschopnosti a infraštruktúry ukazujú, že to nie sú prázdne slová. Merz si uvedomuje, že úspešný nemecký "obrat k Európe" si vyžaduje silné a dynamické nemecké hospodárstvo.
Merz a jeho budúci koaličný partner, Sociálnodemokratická strana, si jasne uvedomujú, ako veľmi závisí osud Európy od toho, či sa Nemecko zasadí o podporu európskej integrácie. Rovnako si to uvedomuje aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý už úzko spolupracuje s budúcim nemeckým vedením.
Nemecko však môže Európe pomôcť aj tým, že zostane silným hlasom pre dialóg a diplomaciu, aj keď sa pustí do nového budovania obrany. Vojenská sila a otvorenosť voči angažovanosti sú dve strany mince budovania mieru. Budúcnosť európskeho mieru a prosperity je teraz plne v rukách Európanov.
To have unlimited access to our content including in-depth commentaries, book reviews, exclusive interviews, PS OnPoint and PS The Big Picture, please subscribe
Recent demonstrations in Gaza have pushed not only for an end to the war, but also for an end to Hamas's rule, thus echoing Israel's own stated objectives. Yet the Israeli government, consumed by its own internal politics, has barely acknowledged this unprecedentedly positive development.
underscores the unprecedented nature of recent demonstrations in the war-ravaged enclave.
BERLÍN - Radikálne zmeny amerického prezidenta Donalda Trumpa v zahraničnej politike viedli mnohých k podozreniu, že sa chce dlhodobo viac priblížiť k ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi. Teraz sa očakáva, že Spojené štáty, Čína a Rusko si medzi sebou rozdelia svet, ako to urobili víťazi druhej svetovej vojny na Jaltskej konferencii v roku 1945. Keďže Trump opúšťa 80-ročný americký záväzok zachovať medzinárodný poriadok založený na pravidlách a práve, svet sa vracia do obdobia, keď "moc robí právo". Keďže však Trump považuje všetku diplomaciu za transakciu, vzdáva sa hlavného multiplikátora americkej moci: schopnosti vytvárať a viesť spojenectvá.
Samozrejme, Trumpov prístup nemusí nevyhnutne znamenať, že sa bude usilovať o mimoriadne blízky vzťah s Putinom alebo vyjadrovať obdiv čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi. Okrem toho by sa nemalo predpokladať, že Putin a Si by niekedy začali dôverovať USA, aj keby sa spriatelili s Trumpom. Prečo by vodcovia autoritárskych, diktátorských systémov zrazu dôverovali krajine, ktorej stratégia sa môže po ďalších voľbách zásadne zmeniť?
Lepší opis situácie je, že Trump sa neobrátil ani tak k Rusku, ako skôr od Európy. Jednoducho chce skoncovať s vojnou na Ukrajine a v ideálnom prípade aj s celým transatlantickým partnerstvom. Európska únia ako projekt, ktorý priznáva rovnaké práva všetkým svojim členským štátom, je v rozpore s jeho chápaním sveta.
Podľa Trumpa sú vojna na Ukrajine a americké záväzky voči európskym spojencom nákladnými prekážkami na ceste k národnej veľkosti. Je presvedčený, že USA môžu samostatne dominovať svetu, ak sa zaobídu bez pravidiel, noriem a medzinárodných záväzkov. Následné veľmocenské súperenie nemusí dosiahnuť úroveň vojenského konfliktu, ale určite sa bude vyznačovať vojnovým bojom o technologickú, hospodársku a finančnú nadvládu.
Takáto zmena v stratégii USA má hlboké dôsledky pre Európu. Odchod Ameriky zanecháva na kontinente mocenské vákuum, ktoré je už teraz bičované ostrým vetrom geopolitickej súťaže. Trump si myslí, že opustením Európy odbremenil Ameriku, ale Rusi a Číňania to vedia lepšie. Príliš radi by využili rozpad transatlantického spojenectva. V konečnom dôsledku sa Trump, Si a Putin pokúsia každý z nich rozdeliť Európu, hoci každý z vlastných dôvodov.
Paradoxne, v čase, keď sa globálne ťažisko presunulo z euroatlantického do indo-pacifického priestoru, sa Európa napriek tomu opäť stáva oporným bodom svetovej politiky. Európa síce bez USA ešte nemá veľkú geopolitickú silu, ale to neznamená, že jej členské štáty a inštitúcie sú odsúdené na to, aby boli drobnými rybami plávajúcimi v mori žralokov. Technologický, hospodársky a vojenský potenciál Európy je značný; úspech alebo neúspech Európanov pri jeho realizácii rozhodne o budúcom usporiadaní sveta.
Introductory Offer: Save 30% on PS Digital
Access every new PS commentary, our entire On Point suite of subscriber-exclusive content – including Longer Reads, Insider Interviews, Big Picture/Big Question, and Say More – and the full PS archive.
Subscribe Now
Potreba jednomyseľnosti doteraz spôsobovala, že EÚ bola neefektívna a príliš pomalá na to, aby mohla konať, a to pre značné rozdiely medzi jej členskými štátmi. Prvou úlohou je teda vytvoriť novú štruktúru spolupráce. Nedávno vyhlásená "koalícia ochotných" na podporu Ukrajiny je prvým významným krokom k oslobodeniu sa od závislosti od USA. Je pozoruhodné, že táto iniciatíva zahŕňa aj krajiny, ktoré nie sú členmi EÚ, a vedie ju skôr Francúzsko a Spojené kráľovstvo než EÚ.
Keďže Francúzsko a Spojené kráľovstvo (každá z nich je jadrovou mocnosťou) by mali naďalej viesť túto skupinu, mala by sa vytvoriť dočasná bezpečnostná rada, ktorá by pracovala na vytvorení európskej obrannej únie, do ktorej by patrilo aj Nemecko, Poľsko a Taliansko. Okrem riešenia otázok členstva môže táto rada objasniť vzťah koalície s EÚ a NATO, určiť príspevky členov ku konvenčnému a jadrovému odstrašovaniu a koordinovať vojenskú podporu pre Ukrajinu.
Tieto zmeny však nebudú stačiť na to, aby Európa prežila sama. Európa musí nájsť aj nové zdroje hospodárskej sily. Okrem zníženia byrokracie a vytvorenia atraktívnych podmienok pre podniky potrebuje Európa silnejšie stimuly na podporu inovácií a výskumu a vývoja. Ak nedokáže zhromaždiť zdroje na prilákanie najlepších svetových výskumníkov a najinovatívnejších spoločností, nedosiahne potrebnú dynamiku.
Napokon, Európa musí spolupracovať so svojimi južnými susedmi. Naopak, ak by sa stiahla z medzinárodnej spolupráce a sústredila svoje zdroje na tanky a granáty, len by to podporilo geopolitický súboj s nulovým súčtom, ktorý sa Európa snaží obísť.
Nemecko bude v tomto úsilí zohrávať ústrednú úlohu. Dlhé roky sa zdalo, že stráca Európu zo zreteľa a zaoberá sa neplodným hľadaním pupku. Našťastie sa zdá, že tento nebezpečný postoj je už minulosťou. Ešte pred nástupom do funkcie vyslal nastupujúci kancelár Friedrich Merz svetu silný signál: Nemecko sa vrátilo, a to úplne iným spôsobom. Obrovské sumy peňazí prisľúbené na posilnenie obranyschopnosti a infraštruktúry ukazujú, že to nie sú prázdne slová. Merz si uvedomuje, že úspešný nemecký "obrat k Európe" si vyžaduje silné a dynamické nemecké hospodárstvo.
Merz a jeho budúci koaličný partner, Sociálnodemokratická strana, si jasne uvedomujú, ako veľmi závisí osud Európy od toho, či sa Nemecko zasadí o podporu európskej integrácie. Rovnako si to uvedomuje aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý už úzko spolupracuje s budúcim nemeckým vedením.
Nemecko však môže Európe pomôcť aj tým, že zostane silným hlasom pre dialóg a diplomaciu, aj keď sa pustí do nového budovania obrany. Vojenská sila a otvorenosť voči angažovanosti sú dve strany mince budovania mieru. Budúcnosť európskeho mieru a prosperity je teraz plne v rukách Európanov.