ATÉNY - Prijatie Ukrajiny do NATO po tom, ako zatlačila Rusko späť za svoje hranice spred roka 2014, bolo jediným strategickým cieľom, o ktorom si lídri EÚ dovolili uvažovať od ruskej invázie pred tromi rokmi. Žiaľ, dávno pred znovuzvolením amerického prezidenta Donalda Trumpa sa tento cieľ dostal do sféry neuskutočniteľnosti. Písmo bolo na stene už nejaký čas.
Po prvé, vojnová ekonomika ruského prezidenta Vladimira Putina sa ukázala ako dar z nebies pre jeho režim. Po druhé, dokonca aj Trumpov predchodca Joe Biden bol smrteľne neochotný presadzovať členstvo Ukrajiny v NATO a viedol krajinu po záhradnej cestičke s nejasnými sľubmi. A po tretie, v Spojených štátoch existovala silná dvojstranná opozícia voči myšlienke, aby jednotky NATO bojovali po boku Ukrajincov.
Mnohé prejavy typu "Putin je nový Hitler", ktoré boli prejavom dych vyrážajúceho pokrytectva, teda nikdy nevyústili do záväzku bojovať po boku Ukrajincov, kým Putinova armáda nebude porazená na mieste. Namiesto toho zbabelý Západ neustále posielal zbrane vyčerpaným Ukrajincom, aby mohli v jeho mene - ale na vlastnú päsť - poraziť "nového Hitlera".
Nevyhnutne a napriek chrabrým bojom čoraz viac vyzbrojovaných a početne prevyšujúcich ukrajinských vojakov sa jediný strategický cieľ európskych lídrov obrátil v prach - skutočnosť, ktorá by sa stala nepopierateľnou bez ohľadu na to, kto vyhral prezidentské voľby v USA v novembri minulého roka. Trump ju len predostrel s brutalitou, ktorá odráža jeho dlhodobé pohŕdanie nielen ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským, ale aj samotnou EÚ. A tak Európa, ktorá nemá žiadny plán B, oslabená dva desaťročia trvajúcim hospodárskym prepadom, sa teraz snaží reagovať na Trumpovu politiku voči Ukrajine.
Po Mníchovskej dohode v roku 1938 Winston Churchill slávne vyhlásil, že Neville Chamberlain "dostal na výber medzi vojnou a hanbou. Vybrali ste si hanbu a budete mať vojnu." V úzkosti, aby neurobili rovnakú chybu, sa ju lídri EÚ chystajú zopakovať, a to v opačnom garde: ich prístup vojny až do víťazstva ustúpi ponižujúcemu mieru, ktorý im Trump s radosťou vnúti, a Zelenského vláde, keď nakoniec príde s prosbou.
Hoci je nepochybne pravda, že Európa sa musí buď vzchopiť, alebo rozpadnúť, otázka znie: Ako? Čo je s Európou naozaj zlé? Čo EÚ najviac chýba?
At a time of escalating global turmoil, there is an urgent need for incisive, informed analysis of the issues and questions driving the news – just what PS has always provided.
Subscribe to Digital or Digital Plus now to secure your discount.
Subscribe Now
Je až neuveriteľné, že Európania nedokážu rozpoznať odpoveď, ktorá nám hľadí do tváre: Európe chýba riadne ministerstvo financií, obdoba ministerstva zahraničných vecí, a Parlament s právomocou odvolať to, čo sa vydáva za jej vládu (Európska rada). Ešte horšie je, že sa stále nediskutuje o tom, ako tieto diery v inštitucionálnej štruktúre Európy zaplátať.
EÚ sa vždy obávala začiatku akéhokoľvek mierového procesu na Ukrajine práve preto, že by odhalil nahotu bloku. Kto by zastupoval Európu za rokovacím stolom, aj keby nás Trump pozval k sebe? Aj keby Európska komisia a Rada dokázali mávnutím čarovného prútika vyčarovať veľkú, dobre vyzbrojenú armádu EÚ, kto by mal demokratickú autoritu poslať ju do boja zabíjať a byť zabitý?
Navyše, kto dokáže vybrať dostatok daní na zabezpečenie trvalej bojovej pripravenosti armády EÚ? Medzivládne rozhodovanie v EÚ znamená, že nikto nemá demokratickú legitimitu prijímať takéto rozhodnutia.
Keď predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová nedávno oznámila svoju novú iniciatívu ReArm Europe, vynorili sa smutné spomienky na nekompetentný Junckerov plán, Zelenú dohodu a Plán obnovy. Opäť sa objavili veľké čísla, ktoré sa pri podrobnejšom skúmaní ukázali ako dym a zrkadlá. To niekto vážne očakáva, že Francúzsko zvýši svoj už aj tak neudržateľný deficit verejných financií, aby mohlo financovať zbrojenie?
Bez inštitúcií, ktoré by zaviedli vojenský keynesiánsky systém, je jediným spôsobom, ako môže Európa znovu vyzbrojiť, presun finančných prostriedkov z jej rozpadajúcej sa sociálnej a fyzickej infraštruktúry - čo ešte viac oslabí Európu, ktorá už teraz žne trpkú úrodu nespokojnosti obyvateľstva, ktorá podnecuje vzostup krajne pravicových síl na celom kontinente. A na čo? Verí niekto, že Putina odradí Európa, ktorá má síce o pár nábojníc a húfnic viac, ale stále viac sa vzďaľuje od perspektívy federálnej správy, ktorá je potrebná na rozhodovanie o otázkach vojny a mieru?
Znovu vyzbrojená Európa neurobí nič pre víťazstvo vo vojne o Ukrajinu. Takmer určite však EÚ ešte viac prehĺbi do už existujúceho hospodárskeho prepadu, ktorý je základnou príčinou slabosti Európy. Aby boli Európania v bezpečí tvárou v tvár dvojitým výzvam, ktoré predstavujú Trump a Putin, musí EÚ začať svoj vlastný mnohostranný proces Peace Now.
Po prvé, EÚ musí jednoznačne odmietnuť Trumpovu dravú snahu zmocniť sa prírodných zdrojov Ukrajiny. Potom by EÚ mala po predložení perspektívy zmiernenia sankcií a vrátenia 300 miliárd dolárov zmrazených aktív (ktoré nemožno súčasne použiť ako vyjednávací nástroj a na obnovu Ukrajiny) začať rokovania s Kremľom a ponúknuť perspektívu komplexného strategického usporiadania, v rámci ktorého sa Ukrajina stane tým, čím bolo Rakúsko počas studenej vojny: suverénnou, ozbrojenou, neutrálnou a takou integrovanou so západnou Európou, ako si to jej občania želajú.
Po tretie, namiesto trvalého postavenia dvoch veľkých armád pozdĺž dohodnutej hranice by EÚ mala navrhnúť demilitarizovanú zónu s hĺbkou najmenej 500 kilometrov na každej strane, právo na návrat všetkých vysídlených osôb, dohodu v štýle Veľkého piatku o správe sporných oblastí a ekologickú novú dohodu pre vojnou zničené oblasti, ktorú by spoločne financovali EÚ a Rusko. Všetky nevyriešené otázky by sa mali riešiť na rokovaniach pod záštitou OSN.
Napokon by EÚ mala využiť perspektívu uvoľnenia ciel na čínsky tovar (najmä na zelené technológie) a sankcií na vývoz technológií na začatie rokovaní s Čínou s cieľom uzavrieť novú bezpečnostnú dohodu, ktorá by znížila napätie a zapojila Číňanov do cieľa ochrany suverenity Ukrajiny.
Ak chceme skutočne posilniť Európu, prvým krokom nie je prezbrojenie. Je ním vytvorenie demokratickej únie, bez ktorej bude stagnácia naďalej narúšať kapacity Európy a spôsobí, že nebude schopná obnoviť to, čo zostane z Ukrajiny, keď s ňou Putin skoncuje.
To have unlimited access to our content including in-depth commentaries, book reviews, exclusive interviews, PS OnPoint and PS The Big Picture, please subscribe
Is Caesarism – a term invented in the nineteenth century to describe Napoleon’s particular form of rule – a good analogy for understanding Donald Trump and his political project? Despite some striking parallels, the illusion that America’s president has created lacks any basis in genuine achievements.
considers whether there is anything to lean from analogizing Donald Trump to Napoleon.
If we truly want to strengthen Europe, the first step is not to rearm. It is to forge the democratic union without which stagnation will continue to erode Europe’s capacities, rendering it unable to rebuild what is left of Ukraine once Vladimir Putin is finished with it.
argues that Europe's security depends above all on forging the democratic union that true strength requires.
ATÉNY - Prijatie Ukrajiny do NATO po tom, ako zatlačila Rusko späť za svoje hranice spred roka 2014, bolo jediným strategickým cieľom, o ktorom si lídri EÚ dovolili uvažovať od ruskej invázie pred tromi rokmi. Žiaľ, dávno pred znovuzvolením amerického prezidenta Donalda Trumpa sa tento cieľ dostal do sféry neuskutočniteľnosti. Písmo bolo na stene už nejaký čas.
Po prvé, vojnová ekonomika ruského prezidenta Vladimira Putina sa ukázala ako dar z nebies pre jeho režim. Po druhé, dokonca aj Trumpov predchodca Joe Biden bol smrteľne neochotný presadzovať členstvo Ukrajiny v NATO a viedol krajinu po záhradnej cestičke s nejasnými sľubmi. A po tretie, v Spojených štátoch existovala silná dvojstranná opozícia voči myšlienke, aby jednotky NATO bojovali po boku Ukrajincov.
Mnohé prejavy typu "Putin je nový Hitler", ktoré boli prejavom dych vyrážajúceho pokrytectva, teda nikdy nevyústili do záväzku bojovať po boku Ukrajincov, kým Putinova armáda nebude porazená na mieste. Namiesto toho zbabelý Západ neustále posielal zbrane vyčerpaným Ukrajincom, aby mohli v jeho mene - ale na vlastnú päsť - poraziť "nového Hitlera".
Nevyhnutne a napriek chrabrým bojom čoraz viac vyzbrojovaných a početne prevyšujúcich ukrajinských vojakov sa jediný strategický cieľ európskych lídrov obrátil v prach - skutočnosť, ktorá by sa stala nepopierateľnou bez ohľadu na to, kto vyhral prezidentské voľby v USA v novembri minulého roka. Trump ju len predostrel s brutalitou, ktorá odráža jeho dlhodobé pohŕdanie nielen ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským, ale aj samotnou EÚ. A tak Európa, ktorá nemá žiadny plán B, oslabená dva desaťročia trvajúcim hospodárskym prepadom, sa teraz snaží reagovať na Trumpovu politiku voči Ukrajine.
Po Mníchovskej dohode v roku 1938 Winston Churchill slávne vyhlásil, že Neville Chamberlain "dostal na výber medzi vojnou a hanbou. Vybrali ste si hanbu a budete mať vojnu." V úzkosti, aby neurobili rovnakú chybu, sa ju lídri EÚ chystajú zopakovať, a to v opačnom garde: ich prístup vojny až do víťazstva ustúpi ponižujúcemu mieru, ktorý im Trump s radosťou vnúti, a Zelenského vláde, keď nakoniec príde s prosbou.
Hoci je nepochybne pravda, že Európa sa musí buď vzchopiť, alebo rozpadnúť, otázka znie: Ako? Čo je s Európou naozaj zlé? Čo EÚ najviac chýba?
Winter Sale: Save 40% on a new PS subscription
At a time of escalating global turmoil, there is an urgent need for incisive, informed analysis of the issues and questions driving the news – just what PS has always provided.
Subscribe to Digital or Digital Plus now to secure your discount.
Subscribe Now
Je až neuveriteľné, že Európania nedokážu rozpoznať odpoveď, ktorá nám hľadí do tváre: Európe chýba riadne ministerstvo financií, obdoba ministerstva zahraničných vecí, a Parlament s právomocou odvolať to, čo sa vydáva za jej vládu (Európska rada). Ešte horšie je, že sa stále nediskutuje o tom, ako tieto diery v inštitucionálnej štruktúre Európy zaplátať.
EÚ sa vždy obávala začiatku akéhokoľvek mierového procesu na Ukrajine práve preto, že by odhalil nahotu bloku. Kto by zastupoval Európu za rokovacím stolom, aj keby nás Trump pozval k sebe? Aj keby Európska komisia a Rada dokázali mávnutím čarovného prútika vyčarovať veľkú, dobre vyzbrojenú armádu EÚ, kto by mal demokratickú autoritu poslať ju do boja zabíjať a byť zabitý?
Navyše, kto dokáže vybrať dostatok daní na zabezpečenie trvalej bojovej pripravenosti armády EÚ? Medzivládne rozhodovanie v EÚ znamená, že nikto nemá demokratickú legitimitu prijímať takéto rozhodnutia.
Keď predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová nedávno oznámila svoju novú iniciatívu ReArm Europe, vynorili sa smutné spomienky na nekompetentný Junckerov plán, Zelenú dohodu a Plán obnovy. Opäť sa objavili veľké čísla, ktoré sa pri podrobnejšom skúmaní ukázali ako dym a zrkadlá. To niekto vážne očakáva, že Francúzsko zvýši svoj už aj tak neudržateľný deficit verejných financií, aby mohlo financovať zbrojenie?
Bez inštitúcií, ktoré by zaviedli vojenský keynesiánsky systém, je jediným spôsobom, ako môže Európa znovu vyzbrojiť, presun finančných prostriedkov z jej rozpadajúcej sa sociálnej a fyzickej infraštruktúry - čo ešte viac oslabí Európu, ktorá už teraz žne trpkú úrodu nespokojnosti obyvateľstva, ktorá podnecuje vzostup krajne pravicových síl na celom kontinente. A na čo? Verí niekto, že Putina odradí Európa, ktorá má síce o pár nábojníc a húfnic viac, ale stále viac sa vzďaľuje od perspektívy federálnej správy, ktorá je potrebná na rozhodovanie o otázkach vojny a mieru?
Znovu vyzbrojená Európa neurobí nič pre víťazstvo vo vojne o Ukrajinu. Takmer určite však EÚ ešte viac prehĺbi do už existujúceho hospodárskeho prepadu, ktorý je základnou príčinou slabosti Európy. Aby boli Európania v bezpečí tvárou v tvár dvojitým výzvam, ktoré predstavujú Trump a Putin, musí EÚ začať svoj vlastný mnohostranný proces Peace Now.
Po prvé, EÚ musí jednoznačne odmietnuť Trumpovu dravú snahu zmocniť sa prírodných zdrojov Ukrajiny. Potom by EÚ mala po predložení perspektívy zmiernenia sankcií a vrátenia 300 miliárd dolárov zmrazených aktív (ktoré nemožno súčasne použiť ako vyjednávací nástroj a na obnovu Ukrajiny) začať rokovania s Kremľom a ponúknuť perspektívu komplexného strategického usporiadania, v rámci ktorého sa Ukrajina stane tým, čím bolo Rakúsko počas studenej vojny: suverénnou, ozbrojenou, neutrálnou a takou integrovanou so západnou Európou, ako si to jej občania želajú.
Po tretie, namiesto trvalého postavenia dvoch veľkých armád pozdĺž dohodnutej hranice by EÚ mala navrhnúť demilitarizovanú zónu s hĺbkou najmenej 500 kilometrov na každej strane, právo na návrat všetkých vysídlených osôb, dohodu v štýle Veľkého piatku o správe sporných oblastí a ekologickú novú dohodu pre vojnou zničené oblasti, ktorú by spoločne financovali EÚ a Rusko. Všetky nevyriešené otázky by sa mali riešiť na rokovaniach pod záštitou OSN.
Napokon by EÚ mala využiť perspektívu uvoľnenia ciel na čínsky tovar (najmä na zelené technológie) a sankcií na vývoz technológií na začatie rokovaní s Čínou s cieľom uzavrieť novú bezpečnostnú dohodu, ktorá by znížila napätie a zapojila Číňanov do cieľa ochrany suverenity Ukrajiny.
Ak chceme skutočne posilniť Európu, prvým krokom nie je prezbrojenie. Je ním vytvorenie demokratickej únie, bez ktorej bude stagnácia naďalej narúšať kapacity Európy a spôsobí, že nebude schopná obnoviť to, čo zostane z Ukrajiny, keď s ňou Putin skoncuje.